Čo si za mater. Test pred železiarstvom

Autor: Kristína Kováčiková | 8.6.2014 o 16:27 | Karma článku: 11,82 | Prečítané:  7350x

Na ostrove máme niekoľko inštitúcií, kde sa dá pomerne slušne vyžiť. Sú to kafiće, to ako bez debaty v prvom rade. Potom pošta, otvorená do 10. Následne „stránka“ sadne na babetu a roznáša zásielky po celom ostrove. Do nás však nepríde, asi aby sme sa neopustili v izolácii a chodili sa sčlovečiť medzi pospolitý ostrovný ľud.

Pekáreň je aktuálna, kým pekárka nepredá všetok chleba, v preklade, všetky recepty na doma upečený, sú vítané. A potraviny. Tu váham s použitím množného čísla, lebo ešte mesiac dozadu boli iba jedny, toho času už sú zase dvoje, majú vraj byť aj troje, čo teda dosť zaváňa prúserom. Aby pre istotu neboli opäť raz len jedny.

Ešte škola a kostol. Miestny odbor sa delí o dvere s kafićom, takže ten nerátam. No a na koniec som si nechala železiarstvo. Kúpite tam plyn, cigarety, metlu, žehličku, semiačka do záhrady, vreco piesku, zošity, a tak.

Takto rok dozadu by sme však nepovedali, že „ideme do železiarstva,“ chodili sme k barbovi Dankovi. Barba Danko mal asi 100 a viac kíl, a v kostole nebolo tenora s lepšie vybavenými pľúckami. Vo svojom remesle a obchode sa vyznal, aj keď niekoho by asi miatlo, prečo v železiarstve predáva rádoby umelecké obrazy svojej ženy. Do sekundy a pol vždy našiel aj tú poslednú šróbičku, pre ktorú ste prišli. Na sklade mal asi že všetko. Hlavne mal všade a vo všetkom poriadok.

No a potom ochorel. Nejaká baktéria mu sadla na tie pľúca. Miesto Danka nastúpila do obchodu jeho žena umelkyňa, ktorá kus hmoždinky hľadala týždeň, možno preto mali tak často zatvorené, nuž a nakoniec železiarstvo predali.

Nový majiteľ sa chopil veci, zmenil otváracie hodiny, takže keď už som nestihla chleba, aspoň do železiarstva som sa išla nadýchať kovového vzduchu. Mám rada obchody, kde majú všetko a nič. Lenže tento chlapík nemá nikdy nič. Ledva dvihne hlavu, keď sa vopchám do dverí a v polke vety ma vždy posunkom zastaví, nech počkám, lebo... prerátava šróby alebo čo. A tak.

Skrátka, už tam ani nemám po čo, tak čakám s chlapcami vonku, kým si veci nakúpi môj muž. Obchodník medzitým chodí hore dolu, chaos, stres, z predajne do skladu a naopak, a nadáva mi, keď sa moje deti naháňajú okolo. Rovnako tak pred pár dňami, lebo som sa zarozprávala, a oni zatiaľ kde tu behali a rehotali sa na plné hrdlo. Tak som si od obchodníka vypočula ja, vypočul si aj muž, že nedávam na deti pozor, prečo nedávam pozor, prečo sa tam rozprávam, čo som to za mater. A vypočul si aj obchodník od môjho muža, nech ide do rôznych orgánov a že tam nakupuje poslednýkrát.

Teraz bočím okolo železiarstva, lebo obchodník, len čo ma zbadá, vykladá svojim zákazníkom, čo som to za mater. Len čo však prejdem pár metrov do kafića, kde si babky vyspevujú, už je mi zase fajn. A moji chlapci pobehujú okolo a nikomu to nevadí. Ako zvyknú vravieť tu na ostrove: „pusti to, to su djeca.“

Čochvíľa začne sezóna a na kamennom stole pred železiarstvom sa postavia moji starkí, štamgasti z kafiću, a budú každý deň servírovať samé dobroty od výmyslu sveta, miestne špecialitky, guláše, meso ispod peke, paštu fažol, kotleti...nema šanse, že toto vám ponúknu v komercii. „Malá, daj si, neboj, nepriberieš,“ zvykne na mňa volať barba Sipa, keď kráčam popri nich.

Veru, mala by som vystrieť chrbát, ako sa patrí na hrdú mater. Lebo ak nepôjdem okolo železiarstva a neochutnám, načisto mi po tej operácii zlenivejú žlčové cesty.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?