reklama

Medzitým na ostrove

Keď nám po lete zrušili posledný spoj z ostrova na pevninu, na chvíľu som prepadla dojmu, že ten Neno mal azda predsa len pravdu. Keď zrušia lokálku na Slovensku, hádam sa ešte zveziete domov na starom žiguláku alebo na susedovej kolobežke. Ale ako na ostrov? A ako z neho preč? Preplávate na nafukovačke? Zvlášť v zime, ktorá je prajná rôznym psychedelickým poryvom; to keď pre istotu kvôli počasiu nepremáva úplne že nič a človek musí na čas spočinúť sám so sebou. A v gumákoch, v ktorých sa fest potia nohy.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (30)

Nenovi to vadilo. Možno prvých päťdesiat rokov života nie až tak veľmi, kým neprišla ona, jeho „kontinentálna" žena. Chýbal jej tu normálny život. Normálny obchoďák. Normálny chodník, po ktorom by prevetrala svoj normálny kočík. A keďže taký k nám nevedie, naše deti, široko ďaleko jediné v danej vekovej kategórii, sa nikdy spolu nepoihrali, a my dve nikdy nepookriali pri pohári teplej vody.

Obrázok blogu

Raz pršalo, raz fučalo, raz príliš svietilo slnko. Vždy sa pre nich našiel pádny dôvod, prečo zostať s malou doma a dívať sa na koniec sveta spoza okenice. A rozmazávať šedivé zimné ostrovné farby do čiernych; lebo proste tu sa nedá žiť... „Tu nemáš čo, nemáš kde, nemáš s kým," tvrdil mi Neno, keď sme sa videli poslednýkrát. Zhodou okolností na lodnej MHD, ktorú neskôr po sezóne zrušili. Možno aby som precitla ako oni, ktorí to tu zabalili. Zdekovali sa, odišli preč. Ďaleko, ďaleko do slavónskeho vnútrozemia.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

A neľutovali. O čom svedčil aj dôkazový materiál v jeho mobile. Ukazoval mi tú ich malú vysmiatu slečnu v objatí miliardy guličiek detského kútika nejakého normálneho šopingu. Začala chodiť do normálnej škôlky. „Úplne iné dieťa, celkom ako vymenená," pochvaľoval si Neno, šúchajúc všeobjímajúce guličkové fotky sem a tam. Tuším čas kúpiť si nový mobil, som sto rokov za gerontmi.

„A čo tí tvoji, kam ich dáš, nemáš tu nič, žiadnu škôlku, žiadne deti," dával na mňa tie invektívy, ako deti potrebujú kolektív, socializáciu, guličkárne, plastelínu a tak, nielen na úrovni škriekajúcich čajok zakapať. „Zdraví možno sú, ale čo úrazy, kam rýchlo? Do Zadaru ďaleko..." aby neopomenul, že nešťastie chodí nielen po ľuďoch, ale aj po ostrovoch.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Veru, táto zem je iba pre starých. Nič pre mladých, a už vôbec nie pre matky na materskej. Väčšina životaschopného ľudstva do 60 plus mínus alebo výmeny bedrového kĺbu, žije svoj normálny život na pevnine. Matky sú normálne, majú normálne deti, vozia ich v normálnych kočíkoch po normálnych chodníkoch, chodia do normálnych škôlok. Guličkárne, plastelína a tak.

Sem sa odhodlajú iba takí tí bio-eko-enviro, ako napríklad ten alternatívny švajčiarsky pár. Chovali tu kozu, mali svojho oslíka, olivovníky, dieťa s dredmi, ktoré chodilo bosé. A potom precitli ako Neno a zabalili to tu. Zdekovali sa, odišli preč. Ďaleko, ďaleko do švajčiarskeho vnútrozemia. Kvôli ich chlapcovi, ktorý tu možno mal čo, mal kde, ale nemal s kým. „Nie je tu veľa detí, a potom ešte aj tá rečová bariéra," povedala mi jeho mama popri balení.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ostala mi iba Nemka, ktorá má dcéru o štyri dni mladšiu ako môj druhorodený. Tá, ktorá tak rada organizuje birthday párty. Ako dni na materskej plynú, prídavky na deti odsýpajú, čoraz častejšie aj od nej počuť volanie po nemeckom vnútrozemí. Mne to bolo hneď jasné, keď na oslavu prvých narodenín objednala pre deti somára, aspoň akú-takú náhražku za poníka. Chcela by, aby jej dcéra chodila na balet, na kone, na hudobnú. Tak ako ona. S touto malotriedkou, čo tu na ostrove máme, to nikdy nedotiahne na univerzitu, iba ak tretieho veku. A bez waldorfskej škôlky, na ktorú svoju dcéru predbežne zapísala po poslednej návšteve v Nemecku, už vonkoncom nie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nuž, je tu málo detí a aby ich bolo ešte menej, odchádzajú ich rodičia za normálnym životom do svojich vnútrozemí. Mne je na tom čudná len jedna vec. Že ja, taká rozmaznaná panička, si to viem zariadiť, na rozdiel od zadarských lokálpatriotov a švajčiarskych hipisákov. Veď keď tu žiadne deti nie sú, potom dodám, nie? Načo sú súrodenci asi tak?

Že moji chlapci nebudú chodiť na balet, mi nevadí. Aj na tie spotené gumáky som si už zvykla. Aj normálne halušky boli na obed. Aj ten posledný spoj zo Zadaru a späť obnovili.

Kristína Kováčiková

Kristína Kováčiková

Bloger 
  • Počet článkov:  47
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Nespí Zoznam autorových rubrík:  chorvátskovéSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu