reklama

Byť tu, byť ich

Cestou do pekárne sa pristavila pri nás babka. Ku podivu, táto mi nechcela nazerať do nosiča, či som si v ňom náhodou nezadusila nové dieťa. Iba sa ma spýtala: "A ty si našej krvi?" Povedala som jej na rovinu, že nie. Mávla nado mnou rukou a chystala sa odísť bez ďalšieho, ale Jagoda si nás zastala. Jasné, že sme ich, že sme ostrovania. Vysvetľovala, kto sme, čo sme, odkiaľ sme, kde bývame. Babka mávla druhou rukou a vykašľala sa na to.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (19)

Spomenula som si na túto príhodičku, keď sme sedeli s Karin v kafići. Karin je Švajčiarka. Z času na čas si okrem laktačných tém vymieňame dojmy a pojmy z ostrovného života. Je pre ňu, neviem ako pre iné Švajčiarky, príznačné, že si objedná kávu a jej tri deti si zatiaľ lížu labu. To svetielko v oku, aby im aspoň napľula do úst, už dávno zhaslo, vedia, že nič nedostanú, lebo ako typická matka svojim zásadným postojom vždy niečo sleduje.

Karin nie je veľmi po vôli, ba priam vydala svedectvo, že sa jej z toho zle robí, keď sa ostrovania pasujú za najkrajších na svete. Jej muž, inak Chorvát, by rovnako ako my dve dokopy, nikdy nemohol dosiahnuť ich úroveň. Pretože je zo Záhrebu, čiže len nejaký odkundes z vnútrozemia. Trošku lepšie sú na tom spoluobčania lemujúci Jadranskú magistrálu, ale na karmu miestnych sa môžu dívať iba ak zo stupienka opodiaľ. Ktovie prečo sa traduje: nebol si na ostrove, nebol si v Chorvátsku. Ju z toho ide šľak trafiť. Nie zase až tak moc, aby si tu nekúpili dom.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

"Desať rokov im trvalo, kým sa ku mne prestali správať ako k cudzej," hovorí mi pri jednom z troch dúškov, na ktoré má rozpočítanú svoju ultra krátku kávu. Chcela by som byť aspoň raz v živote empatická, ale Karin asi zabudla, že kým sme sa na Bielu sobotu spoznali, nikdy ma neodzdravila. To sa potom ťažko nadväzujú vzťahy na úrovni Mariánskej priekopy. Poznám to podľa seba. Pred nejakým časom by som sa ani omylom nemohla opásať šerpou, že výkvet všímavosti. Mala som to, ako hovorí môj Janko, tak trochu "u prdeja." A častokrát by nebolo o čom písať, keby ma môj muž neupozornil, ako ide život tam v dedine, či je deň alebo noc, a tak ďalej.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dva roky som len tak chodila okolo Jagody, ktorá sa na rohu ulice hrala na mobile pravdepodobne hadíka, a to bez toho, aby som sa jej spýtala, aké je skóre. Vďakabohu za Janka a nízkorozpočtové témy o konzistencii všeličoho v plienke a podobne, ktoré to celé rozsekli. Dnes si Jagoda veľmi rada číta moje bludy na internete. Myslím, že keby mala Facebook, určite by si ma pridala za kamošku a potom by som videla, aké hry hrá vo voľnom čase. Ako zavrela svoj obchod s plynovými bombami, má ho zrejme dosť. Mne chýba, že tam nestojí na rohu ako kedysi a nemám šajnu, čo napríklad ide variť na obed.

"U nás vo Švajčiarsku na to máme taký výraz," hovorí Karin o vzťahoch s miestnymi," že je to také plytké." Podľa nej ostrovania radi kĺžu iba na povrchu, najprv úsmevčeky, úsmevy a potom dlho, dlho nič. Neradi sa otvárajú. Neradi prechádzajú na iný level. Priateľ je iba jedným z rôznych oslovení človeka na ulici. Sused je taký, obchodník hentaký. Snažím sa prestať vnímať zvuky, ktoré jej vychádzajú z úst, aby mi to tu celé nerozbila na cimpr campr.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pre mňa to nie sú prázdniny so strýcom Rafaelom, ani nejaká verneovka, že prídem, vyvetrám, spláchnem za sebou v tej svojej letnej latríne a odlifrujem sa zase na opačnú stranu Ženevského jazera, kde dám voľný priechod hlbokým analýzam. Po tom, čo dá bodku za sezónou posledný trajekt s turistami, tu poniektorí ešte musia medzi kvapkami dažďa prežiť. Vystaviť holý krk bure. Zhádať sa do krvi kvôli jugu. Byť tu, byť ich, si musí človek zaslúžiť. Náš Jano dostane každé ráno v kafići mliečnu penu. Grátis, ale nie je zadarmo.

Kristína Kováčiková

Kristína Kováčiková

Bloger 
  • Počet článkov:  47
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Nespí Zoznam autorových rubrík:  chorvátskovéSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu