Tie isté pavučiny, ten istý muž

Autor: Kristína Kováčiková | 25.1.2012 o 23:59 | Karma článku: 13,66 | Prečítané:  3518x

Ruším storočné pavučiny po rôznych zákutiach domu, mole v sušených pomarančoch, odkazy, ktoré sme si čarbali ešte za slobodna po kuchynskej linke. Skôr než odtiaľto odídem, chcem, aby mi všetko prešlo popod prstami. Hladkám aj omietku na stenách. Šibe mi. Chcela som maľovať, nevydalo. Vraj to neuschne, či som zabudla, kde žijem, povedal Miro. Teraz sa teším, že sme tie Janove odtlačky prstov po čokoláde nechali na pokoji. Chcela som novú poličku, nevydalo. Vraj Danko nebol v železiarstve, či som zabudla, kde žijem, povedal Miro. Počúvam, ako vedľa v izbe simultánne chrápe a škrípe zubami. To aby som zase raz nezabudla, kde žijem.

Vonku si fučí bura, opiera sa o základy domu. Tieto strašidelné zvuky mi budú chýbať. Je to len na čas, na chvíľu, ale predsa len. Pri každom jednom balení za tých pár rokov, čo si tu tak chrápeme a škrípeme zubami, ma ovanie taký ten divný pocit, či sa sem ešte niekedy vrátim. Či ho to ešte so mnou bude baviť na tomto pustom ostrove len tak si prdieť pod duchnami. Či nám ešte zostanú nejaké tie témy, keď bude vonku týždeň dva tri pršať. On sa odjakživa tvári, že hej, ja sa tvárim, akože mu verím, tak som nám teda po piatich rokoch kúpila prvý obrus.

Chcela som ten pocit domova ešte trochu umocniť. Vravím mu, že by sme mohli vybúrať ten jeden kus steny, zväčšiť si izbu. „Dobre," povedal mi na to. Dodnes tam tá stena stojí. Nevydalo. Asi to robí naschvál, aby som sa vrátila len tam, kde to poznám. Tie isté pavučiny, tie isté čokoládové odtlačky, tá istá malá izba. Načo toľko zmien, bude mi dosť tá jedna. Len ja mám v hlave úplne odpudivé tendencie. A budovateľské ambície. Očami premiestňujem jednu posteľ k druhej, v duchu presúvam komodu, skriňu, koberec od tetky Míly. Viem, že keď ten nápad vyslovím nahlas, povie mi zase "dobre." A bude to stáť na svojom mieste tak, ako to bolo doteraz, lebo nevydalo.

Keby som si mohla aspoň na chvíľu niekam zložiť to brucho, vyrúbala by som tú stenu aj sama pilníkom na nechty. Vyliala by som sem za kýbel farby, že vylíčené. Takto si akurát tak nohy zdvihnem nad úroveň srdca, vraj to lepšie prospieva kŕčovým žilám. Nie že by som ich mala, ale čo keby náhodou. Asi som sa zabudla zmieniť, že ako som tak naposledy dávno písala, aká som prekrásna, lebo som tučná, ukázalo sa, že nie som ani tak tučná, ako tehotná. Teraz som všetko dokopy. Keď vravím, že sa neviem zmestiť do kože, myslím to tak, ako to je. To, že mi občas šibe, je len pridaná hodnota.

Rozhodla som sa, že pre tentokrát chcem rodiť na Slovensku. Aj som zapísala dve, tri strany, kde som si robila takú súvahu, že má dať, dal, kde by to bolo lepšie. Vychádzalo mi to zajedno. Prečo to vyšlo takto, že dnes balím o dušu jak divá sviňa, si pre istotu vôbec nepamätám. Nevadí. Miro sa tvári, že si mám rodiť, kde chcem, okrem nášho gauča. Už má každopádne plán, ako budú s Jankom chodiť každý deň na držkovú do Karmíny a potom sa voziť cingáčom vždy do inej krčmy. Vyzerá to, že budeme mať stále nejaké tie témy. Chrápanie a škrípanie zubami ako pridaná hodnota. V časoch dramatických zmien je najdôležitejšie nezabudnúť, s kým žijem. Kde, na akom ostrove, to je asi jedno.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?