Nie o zuboch sme rozprávali, lebo čo by sme narozprávali. Že má Janko viac zubov ako my dvaja dohromady? Alebo čím viac ich má on, tým menej my? O vetroch sme pojednávali, ktoré nás šľahajú z každej strany. O živloch okolo nás, ktorým prispôsobujeme život. Že je na Velebite opäť sneh sa dozviem skôr, ako mi povie dobré ráno. Pri východe slnka nás nefascinujú narančaste zore, ale to, že sa k nám každým dňom približuje: už nie je kdesi za domom ako v zime. Aprílové slnko mu ráno pekne pečie na plešinu, keď večer náhodou zaspí na gauči. Rozprávame sa o tom, že sa more prepadlo alebo sa naopak vylialo až k pekárni alebo o tom, ako rýchlo rastú krumple.
„Dnes je bony ako krava." Bonaca, v našom slovníku bony, je stav, keď more znehybnie a hladina je jedno veľké zrkadlo. Dávame si navzájom do pozornosti veci, ktoré vidí aj slepý. Mám rada, keď mi Miro povie: „Takéto oblaky máš rada." Prostredníctvom obyčajných vecí okolo nás sa vnímame navzájom. V poslednom čase však zaostávam. Sústredila som sa na všetky iné, ako tie obyčajné veci. Miro mi o nich aj hovoril, ale nevnímala som ich a nevnímala som ani jeho. A tak som tak išla včera okolo niekoľkých domov a udrelo mi do očí, v čom sa líšia. Fasádou, veľkosťou okien, počtom poschodí? Nie. Prádlom na sušiaku. Boli domy, kde pred oblokmi viseli len samé čierne šaty. Trochu som sa zľakla. Zuby mám už teraz ako vdovica, ale môj život je ešte stále vďaka niekomu farebný. A ten niekto mi ráno zvestoval, že plienky mi v noci odfúklo až do krbu, že odletela z terasy len jedna stolička a na Velebite je opäť sneh.