Kristína Kováčiková
Ako Dorota komercii prepadla
Možno sa mu ten zub prerezal tesne za Záhrebom. Ťažko povedať. Nezdôveril sa nám. Plačlivá kulisa doprevádzala kvapky dažďa za oknom. Pred Svetim Rokom decibely uťali. Predsa len. Na východ od raja sa predralo slnko, aj jeho úsmev. Z Velebitu zliezal opar, ranná hmla sa kĺzala po doline ako taká mátoha. Ako my dvaja po preplakanej noci. Na druhej strane tunela nás čaká oslepujúce svetlo. Tak zvyknú vravieť ľudia preživší klinickú smrť. Otvára sa nám celkom iný svet. Pomedzi cukrovú vatu oblakov sa mi mihajú záblesky mora. Túli sa k pevnine, objíma ostrovy. Každý jeden, každý zvlášť. Neodstrčí ani vetrom a životom ošľahaný Pag, mesačnú krajinu, ktorú ovce rozožierajú ako mole starý kabát. Myslím pri tom na kofeín a Dorotu Nvotovú...